Svinia sa nachádza v Šarišskej vrchovine v údolí Veľkej a Malej Svinky. Obec patrí medzi najstaršie obce v bývalej Šarišskej župe. Dedina patrila maďarskému rodu Meršeovcov z Budapešti od roku 1262 do roku 1918. Do roku 1262 osada Svinia patrila bánu Bankovi zo Slavónska.
Z minulosti tu ostalo veľa kultúrne významných pamiatok. Patria medzi ne kostol, kostolná veža, stará fara, kúria a kaštieľ.
Rímsko-katolícky, gotický kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1274. Po viacerých prestavbách kostol stojí dodnes. Pod týmto kostolom sú hrobky majiteľov panstva Svinia. V 17. storočí bola ku kostolu pristavená renesančná veža. Ležali pod ňou telá niektorých obetí prešovských jatiek. Kúria je jednopodlažná budova s rovnými stropmi. Dnes je v nej základná osobitná škola. Ďalšou pamiatkou je kaštieľ z druhej polovice 18. storočia. Miestnosti v tomto kaštieli sú zaklenuté pruskými klenbami.
Významnou udalosťou pre obec Svinia je tajné pochovanie prešovských mešťanov, ktorí boli popravení generálom Antoniom di Caraffom (1646 – 1693) roku 1687.
Prvým vlastníkom osady Svinia bol okolo roku 1210 slavónsky bán Bank z rodu Bór. Bol bánom Slavónska v prvých desaťročiach 13. storočia. Vlastnil územia v povodí dnešnej Veľkej a Malej Svinky. Bol v službách kráľa Ondreja II.. Manželkou Ondreja II. bola kráľovná Gertrúda. Pochádzala z nemeckého rodu Andechs – Merano. Kráľovná zvykla dávať rôzne výhody a privilégia najmä nemeckým dedinám a Nemcom na území Uhorska. To sa nepáčilo uhorským magnátom a preto proti nej zosnovali sprisahanie. Dňa 28. septembra 1213 svoju kráľovnú zavraždili. Bank bol vraj hlavným strojcom tohto sprisahania. No dôkazy o tom, že viedol toto sprisahanie neboli nikdy nájdené. Kráľ ho kvôli tomuto sprisahaniu a následnému zavraždeniu svojej manželky pozbavil celej moci v Uhorsku. V roku 1216 sa však Bank vrátil na kráľovský dvor. Ondrej II. o rok neskôr odišiel do Palestíny. Bank s arcibiskupom dočasne viedli krajinu. Keď sa Ondrej vrátil z Palestíny, tak mu dvorania podali na bána Banka kritické správy. Kráľ ho teda znova pozbavil krajinskej hodnosti. Bank bol ale veľmi prefíkaný. Získal si kráľovu priazeň a v roku 1221 ho panovník vymenoval za sudcu. O rok neskôr bán Bank zomrel. Jeho celý majetok aj s osadou Svinia pripadol novému uhorskému kráľovi, Belovi IV.Toto dokazuje, že dedina existovala už začiatkom 13. storočia, hoci prvá písomná zmienka je až z roku 1262.
Prvá písomná zmienka o dedine je z roku 1262, kedy sa spomína ako posessio Sanefalva- majetok, usadlosť Sanefalva. Uhorský panovník, Belo IV., v tomto roku obdaril za vojenské zásluhy vo vojnách s Bulharmi generála Meršeho – syna Benedikta. Daroval mu veľké a rozsiahle územia, ktoré predtým patrili Bankovi. Do tohto daru patrilo územie zaberajúce doliny potokov Veľkej a Malej Svinky, osada Svinia (Sanefalva) a ďalšie osady Chminianska nová Ves (Vyfolu) a Jarovnice (Jarne), ktoré ležali blízko hradu Šariš. Túto donáciu potvrdili aj nasledujúci panovníci Štefan V. a Ladislav IV.
Sú dve teórie, podľa ktorých mohol vzniknúť názov dediny.
a) Prvou teóriou je, že Svinia dostala názov podľa rieky. Pôvodný slovenský názov dnešnej Veľkej a Malej Svinky bol Svinná. Maďari tento názov prevzali a vytvorili z neho názov Szinyei.
Názov rieky sa v priebehu storočí uvádza takto:
b) Druhou teóriou je, že názov môže pochádzať aj od slova ,,sviňa“. Ak pripustíme, že názov zachytil skutočnosť, že tunajší podaní chovali svine z poverenia kráľa, tak by vznik osady spadal už do 11. a 12. storočia. Názov však nemá charakteristické znaky dedín služobníkov. Z toho vyplýva, že dedina existovala už pred 11. storočím.
Tak ako sa menil názov rieky, menil sa aj názov obce:
Svinia patrila rodu Szinyei-Merše od roku 1262 až do roku 1918, kedy bola založená prvá Československá republika. Merše sa stal zakladateľom rodu. Mal dvoch synov – Benedikta a Powsa – Petra. Obidvaja synovia dostali od kráľa Ondreja III. a od palatína Omodeja veľké územia. Omodejov syn Ján z rodu Aba násilne zabral tieto územia a zajal pri tom Benediktovho brata Petra. Vyhrážal sa mu smrťou, ak mu neodovzdá všetky listiny na panstvo vo Svinej. To znamenalo, že Benedikt mal vymeniť celú donáciu od Bela IV. a aj potvrdenia o vlastníctve od Štefana V. a Ladislava IV., za život svojho brata. Vymysleli kompromis a teda celá záležitosť prešla bez krviprelievania. Meršeho vnuci, synovia Benedikta: Mikuláš, Peter Touth (Touth bola prezývka, znamenala Slovák), Dome (Dominik) a najmladší Merše si rozdelili dedičné majetky. Sviniu si rozdelili na štyri časti, aby každý z nich mal rovnaký diel. V roku 1320 patrilo k rodovým majetkom vo Svinej celkom 22 osád. Napr.: Žehňa, Lažany, Fričovce, Hermanovce, Víťaz, … Do jednej z týchto častí patrila dedina Sabultov. Prvá písomná správa o nej je z roku 1320. Správa z archívu dokazuje to, že tunajšie sídlisko tu existovalo už v prvej polovici 14. storočia. V druhej polovici 15.storočia ju však obyvatelia opustili a dedina zanikla. Starší obyvatelia našej obce dodnes volajú túto časť dediny Sabultov. Na mape z roku 1845 je zakreslená istá poloha s názvom Zabulto. Dodnes nikto nevie, prečo, kedy a za akých okolností táto dedina zanikla. Rodina Meršeovcov si od 15. storočia k svojmu rodovému menu pridávala prídomok Szinyei. Rodina Szinyei-Merše prešla v 16. storočí na protestantskú vieru, aby nemusela platiť dane. Meršeovci sa snažili zabezpečiť vzdelanie obyvateľov dediny. V obci zriadili školu. V 17. storočí v nej pôsobili evanjelickí učitelia. Samotní členovia rodiny patrili k popredným, uznávaným a významným osobnostiam kultúrneho, politického, hospodárskeho a spoločenského života v Šarišskej župe a v Uhorsku. Juraj Szinyei-Merše získal v roku 1602 od panovníka pre rodinu erb. Bol dvoranom cisára Rudolfa II., žil na kráľovskom dvore v Prahe a bol strážcom pečate uhorskej kráľovskej kancelárie.
Vo Svinej sa povráva, že už začiatkom 13. storočia tu stál hrádok, ktorý postavil tunajší rad templárov. Pri tomto hrádku bola v roku 1274 postavená kaplnka, ktorú dala rodina Meršeovcov v polovici 13. storočia prebudovať na kostol. Kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. V 13. storočí v dedine vypukol hlad a bieda. Rodilo sa čoraz menej detí a dedina takmer vymrela. Panovník dúfal, že ak bude kostol zasvätený Narodeniu Panny Márie, tak sa dedina opäť zaľudní a hlad a bieda pominú. Podľa spisov z archívu, dostal Ján Merše, v roku 1464, od kráľa Mateja povolenie prebudovať ho na pevnôstku. Táto pevnôstka mala byť opevnená múrmi, priekopami a baštami. V 14. storočí vo Svinej existovala fara. Generál Merše dal v obci vybudovať kúriu, ktorú v 15. storočí opevnili na spôsob kaštieľa. Kaštieľ v roku 1492 vypálili vojaci poľského kráľoviča Jána Alberta, ktorí sa vracali späť do Poľska z ťaženia na Budín Tento kaštieľ bol od roku 1917 obývaný len nájomcami veľkostatku. Svinia bola katolícka obec až do 16. storočia, kedy celá rodina Meršeovcov prestúpila na protestantskú vieru. Z toho vyplýva, že aj poddaní vo Svinej museli prestúpiť na protestantskú vieru. Od roku 1589 vysluhoval v obci bohoslužby evanjelický kazateľ. V 17. storočí dali Krištof a Ladislav Meršeovci pristaviť ku kostolu renesančnú vežu v podobe koruny, ktorá je výnimočná tým, že pod ňou ležali štyri telá obetí prešovských jatiek. Začiatkom 19. storočia bol kostol evanjelikom odňatý a dodnes je katolícky. Pod kostolom sú tri hrobky rodu Szinyei- Merše. Dve z nich majú aj náhrobné kamene s epitafmi. Kostol bol veľmi významný v období Caraffových ukrutností, kedy sa prešovským evanjelikom zakázalo stavať cirkevné budovy a zhromažďovať sa na službách Božích. Prešovskí evanjelici tak na výročné oslavy a v nedele chodili do kostola vo Svinej.
Svinia bola hospodársky najväčšou a najdôležitejšou dedinou v Šarišskej stolici. Obyvatelia sa zaoberali tkaním, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Svinia patrila medzi strediská výroby ľudového textilu. Tkali sa tu ľudové tkaniny, ktoré vynikali svojou farebnosťou a prevažne červeným základom. Výroba bola veľmi náročná a veľmi bohatá na vzory. Obec mala veľmi výhodnú polohu, pretože ležala na križovatkách starých obchodných ciest. Cez obec tiahla cesta z Prešova na západ na Spiš. Jej výhodnú polohu využili tunajší šľachtici. Požiadali o povolenie konania trhu každý štvrtok. V roku 1493 toto povolenie dostali od kráľa Vladislava. Trh sa však vo Svinej neudomácnil pre blízkosť dediny od Prešova. Svinia preto aj naďalej ostala dedinou. Vyplýva to z neskorších písomností, v ktorých niet dokladov o konaní trhu.
Z dediny postupne začali odchádzať sedliacke rodiny. Ich domácnosti stratili užívané pozemky. V roku 1600 sa v obci nachádzalo 45 obývaných poddanských domov.
Z neskorších dokladov sa môžeme dozvedieť, že rôzne dediny a aj dedina Svinia museli byť doosídlené. Na poliach totiž postupom času nemal kto pracovať, keďže dedinčania opúšťali dedinu. Merše preto udelil prisťahovalcom rôzne privilégia, aby ich zlákal do Svinej. Do dediny sa tak nasťahovalo množstvo nemecky hovoriacich ľudí. Výsadou pre nich bolo to, že funkcia richtára bola v ich prípade dedičná.
Život vo Svinej sa vyvíjal veľmi dobre. Udalosti v Uhorsku sa nikdy priamo nedotýkali obce. Nepriamo sa jej však dotkla udalosť odboja uhorskej šľachty proti Habsburgovcom.
Toto stavovské povstanie, vedené Imrichom Tőkőlim, bolo potlačené. V roku 1687 sa v Prešove konal súd nad príslušníkmi odbojnej šľachty, ktorá bola vedená Imrichom Tőkolym. Tento súd mal zastrašiť všetkých odporcov Habsburgovcov a zástancov protestantskej viery, pretože bol mimoriadne krutý. Cisár Leopold poveril generála Antonia di Caraffu, aby zostavil súdny tribunál, ktorý mal potrestať povstalcov. Výsledkom jeho činnosti boli tzv.: prešovské jatky. Popravených bolo 24 mešťanov a šľachticov evanjelického vyznania, mimoriadne beštiálnym spôsobom. Telá popravených viseli vedľa hradských ciest.
Medzi nimi aj telá Juraja Radvanského, Andreja Keczera, Jána Bertóka a Gabriela Palástyho.
Klára Szinyeiová bola vdovou po Mikulášovi Szinyei-Merše a sestrou A. Keczera. Ona a syn J. Radvanského Ján, sa snažili telá svojich rodín dôstojne pochovať. Preto raz v noci v roku 1687, on a traja verní služobníci Kláry Szinyeiovej, sňali telá Keczera, Radvanského a dve telá vedľa nich- J. Bertóka a G. Palástyho. Tieto štyri telá boli prevezené do Svinej, ktorá bola v tomto období evanjelická. Vo Svinej boli pochované v hrobke pod kostolnou vežou, ktorú medzitým dala vykopať Klára. Ján Radvanský zobral hlavu svojho otca do rodinnej hrobky v Radvani. Celá udalosť sa musela udržiavať v tajnosti. Preto keď hlavní aktéri tejto udalosti zomreli, na celú záležitosť sa zabudlo.
Jediná správa o tejto udalosti ostala v Rezikovom spise: Theatrum Eperiense Publicum.
Obyvatelia Svinej sa delili na základe majetkov. Rozdelení boli na:
V roku 1772 žilo vo Svinej 57 poddanských domácností. Z toho boli najpočetnejšie sedliacke domácností- 37. Potom to boli podželiari so 14 domácnosťami. Najmenšou skupinou boli želiari, len so 6 domácnosťami. Skupina želiarov nebola jednoliata. Tvorili ju želiari, ktorí vlastnili dom (vo Svinej 6 domácností). Želiari neužívali poddanskú pôdu alebo obrábali len menšiu časť. No napriek tomu museli zemepánovi každoročne vyplatiť jeden zlatý a odrobiť na poli 18 dní bez dobytka. Podželiari (14 domácnosti) nemali ani vlastný dom. Bývali spolu v jednom dome alebo v majerských staviskách- maštaliach. Každá podželiarska rodina bola povinná odpracovať ročne 12 dní. Tieto dve skupiny poddaných tvorili najchudobnejšiu časť obyvateľov vo Svinej. Žili a pracovali ako sluhovia na majeroch alebo v bohatších sedliackych domácnostiach. Podľa toho, koľko pôdy užívala sedliacka rodina, mala zadelené Tereziánskym urbárom, aké pracovné povinnosti má, aké naturálie a daň musí odovzdať zemepánovi, feudálnemu vlastníkovi Svinej, ktorým bol zeman Merše, a akú prácu ročne musí vykonať. Každoročne museli odpracovať 26 dní s dobytkom alebo 52 dní bez dobytka. Každý rok museli vyplatiť jeden zlatý, odovzdať jedného kohúta, jedno kurča, šesť vajec, pol siahy dreva na kúrenie a maslo. Sedliaci väčšinou chovali voly, kravy a ošípané. Sedliacka rodina, ktorá vlastnila koňa sa považovala za bohatšiu skupinu obyvateľov Svinej. Takýchto rodín vo Svinej však nebolo veľa, pretože sa tu stále nachádzala hromada chudobných ľudí a v budúcich rokoch sa to veľmi nemenilo. V roku 1828 žilo vo Svinej 48 poddanských rodín. Počet sedliackych rodín klesol z 37 ( rok 1772 ) na 31. Počet želiarskych rodín stúpol o jednu rodinu a počet podželiarskych rodín klesol zo 14 domácností na 10 domácností.
Starší obyvatelia našej obce nazývajú podželiarov ,,komenciáši,, a želiarov ,,chyščare,,.
V roku 1834 bola vo Svinej postavená kaplnka, v klasicistickom slohu. Pôvodne bola otvorená na tri strany arkádami. V kaplnke sa nachádza socha Jána Nepomuckého z prvej polovice 19. storočia.
V roku 1918 sa Svinia stala súčasťou Československej republiky. Rodine Szinyei-Merše patrili v tejto dedine dva kaštiele na ľavej a pravej strane hlavnej cesty, ktorá viedla dole dedinou. Od roku 1917 nebol kaštieľ na pravej strane obývaný svojimi majiteľmi. Szinyeiovci- Meršeovci bývali v Budapešti. Do kaštieľa prichádzali len v lete na dovolenku. Prostredie okolo kaštieľa bolo veľmi pekné. Tvoril ho veľký park, o ktorý sa staral záhradník celý rok. Záhradník býval v malom dome pred kaštieľom. Kaštieľ na ľavej strane bol obývaný od roku 1917 iba nájomcami veľkostatku. Asi 70 m pred kaštieľmi žili stále najchudobnejší obyvatelia obce- želiari a podželiari. Štyri želiarske rodiny žili spolu v jednom dome. Tento dom vyzeral priestorovo veľký pre jednu rodinu, ale nie pre štyri. Dom bol vybudovaný z dreva a olepený hlinou. Každá z rodín mala k dispozícií jednu izbu a komoru. Chodba bola spoločná. Podželiari bývali na nižšom konci dediny, viac rodín spolu. V dedine žili ostatní obyvatelia v roľníckych usadlostiach. Domy boli najprv drevené, potom murované z kamenia a tehál. Usadlosť bežnej roľníckej rodiny vyzerala takto: Dom pozostával z prednej izby, kuchyne a zadnej izby. Zadná izba často slúžila aj ako komora. Dom bol zariadený veľmi skromne. Väčšina zariadenia bola vyhotovená z dreva. Pri dome (v jednom stavebnom celku) bola maštaľ, na dvore bola sýpka a stodola.
Vo Svinej boli v 30. rokoch aj remeselníci. Bol tu jeden kováč, jeden kolár, mäsiar, obuvník a obchodník.
Rómovia boli kočovníkmi. Kočovali z jedného miesta na druhé. Prvé písomné zmienky o Rómoch v našej obci sú už z polovice 19. storočia. Vtedy si tu kočovní cigáni nechali narodené deti zapísať do miestnej matriky. Išlo o rómske rodiny Makulovcov a Lakatošovcov.Rómovia sa v našej obci usadili až po roku 1917, kedy prišla do Svinej prvá cigánska rodina- Miľo a Haňa Kalejovci. Mali štyroch synov a tri dcéry. Do dediny prišli s miestnym kňazom, Jozefom Dobranským, pomáhať na faru. Do roku 1995 počet Rómov vo Svinej stúpol na 540.
O Andrejovi Keczerovi a Jurajovi Radvanskom sa môžeme dozvedieť v Rezikových spisoch. Podľa týchto spisov môžeme usúdiť, že boli pochovaní pod vežou v obci Siná. Vtedy však nevedeli, že Siná je vlastne obec Svinia. V roku 1930 sa začala rekonštrukcia kostola vo Svinej. Pri prácach objavili robotníci ľudské kosti. Vtedajší farár v obci, dekan Dobranský, dobre poznal Rezikové spisy. Uvedomil si, že tieto kosti by mohli patriť Caraffovým obetiam, ako sa píše v starej listine, ktorá je uchovávaná na fare vo Svinej. Upovedomil o tom predstavenstvo šarišského evanjelického seniorátu. Podrobne sa preskúmalo Rezikovo dielo- Theatrum Eperiense Publicum a našli sa v ňom fakty, ktoré potvrdili, že niektoré z obetí prešovských jatiek sú pochované pod kostolnou vežou vo Svinej. Otázkou bolo, či správa katolíckej cirkvi povolí exhumáciu týchto tiel. Katolícka cirkev exhumáciu povolila. O pochovaných telách pod kostolnou vežou sa totiž tradovali rôzne povery, pretože keď aktéri tejto udalosti zomreli, na celú záležitosť sa zabudlo a neostali skoro žiadne dokumenty, ktoré by boli dostupné pre obyčajné obyvateľstvo, a ktoré by dosvedčovali, že sa táto udalosť naozaj odohrala.
Dňa 24. septembra 1930 sa vo Svinej vykonala exhumácia tiel. Prítomní boli:
V hĺbke 10 m sa našla dubová truhla, v ktorej sa objavili dve lebky a zopár kostí. Tesne pod touto truhlou sa našla druhá truhla, v ktorej bola jedna lebka a kosti. Pod touto kostrou ležala ďalšia kostra, ale bez hlavy. Tieto ostatky, ktoré sa našli pod vežou kostola, boli podrobené odbornému skúmaniu a analýzam, ktoré urobil Dr. Austerlitz. Po týchto skúmaniach dospel k záveru, že tieto pozostatky sú asi dvesto rokov staré a sú to mužské kosti. Dvaja z nich mohli mať tak okolo 35 až 50 rokov. Keď sa kosti usporiadali, vysvitlo, že tu ide o kostry štyroch mužov, ale len tri lebky. Na základe Rezikových spisov, komisia usúdila, že sú to telá obetí prešovských jatiek: Juraja Radvanského, Andreja Keczera, Jána Bertóka a Gabriela Palástyho, a že tak ako Rezík uvádza vo svojom diele, Ján Radvanský zobral hlavu svojho otca do rodinnej hrobky v Radvani. Na základe toho, že Svinia bola v období Tőkőliho povstania a nasledujúcich udalostí evanjelická, rozhodli sa obidva evanjelické zbory (maďarský a slovenský), so súhlasom rímsko-katolíckeho biskupa v Košiciach, previesť a uložiť ostatky Caraffových obetí do evanjelického chrámu sv. Trojice v Prešove, kde sú dodnes.
Svinia patrila k najväčším dedinám v prešovskom kraji. Dedina sa aj v tomto období venovala zväčša poľnohospodárstvu. Obyvatelia začali pri práci využívať modernú techniku, nové poľnohospodárske stroje. Svinia patrila k prvým dedinám, v ktorých bola zavedená elektrina (rok 1932). Obec sa rozvíjala aj v kultúrnom smere. 28. januára 1933 bolo vo Svinej založené potravné družstvo- obchodný spolok. Predsedom spolku sa stal miestny farár- dekan Dobranský. Od roku 1926 tu existoval Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý v roku 1933 dostal prvú motorovú striekačku. V rámci tohto zboru pracovala aj ženská skupina. Členovia hasičského zboru sa zúčastňovali aj na súťažiach a prehliadkach v Prešove. V roku 1933 sa v dedine nachádzal farský úrad- fara, pošta a notársky úrad pod vedením notára Viktora Czépla. Vo Svinej stále existovala škola, ktorú založili Meršeovci v blízkosti kostola. Do roku 1918 bola v tejto škole vyučovacím jazykom maďarčina Najprv to bola jedna trieda do roku 1932 a od roku 1932 dve triedy. Bola to rímsko-katolícka ľudová škola a nachádzala sa v pôvodnej budove z roku 1793. Dvojtriedna škola bola postavená pri hlavnej ceste v roku 1946. Slávnostne ju bol otvoriť vtedajší minister školstva Alexander Mach. V starej škole bola v roku 1947 zriadená Materská škola. Od roku 1933 až do roku 1953 bol správcom tejto školy Viktor Tabiš. Okrem učenia na škole a jej spravovaniu sa V. Tabiš venoval aj osvetovej práci. Obecné zastupiteľstvo ho v roku 1933 zvolilo za obecného kronikára. Po roku 1953, obecnú kroniku viedol Jozef Mihok, bývalý učiteľ tunajšej školy. Na tejto škole vyučovala aj manželka V Tabiša- Valéria Tabišová. V roku 1949 bola vo Svinej otvorená stredná škola, ktorej riaditeľkou bola V. Tabišová. Bola v bývalom letnom sídle Meršeovcov. Táto škola existovala len do 1. septembra 1952. Od roku 1954 až do roku 1960 bola v tomto kaštieli zriadená družstevná škola zameraná na kuchársky a potravinársky odbor. 1. septembra 1953 sa stal riaditeľom školy Michal Slavoš. V júni 1982 odišiel do dôchodku. Bol najdlhšie pôsobiacim riaditeľom školy vo Svinej. Bol tu 29 rokov. Po jeho odchode sa riaditelia striedali častejšie. V roku 1961 bola vo Svinej založená plne organizovaná základná deväťročná škola. Pri kaštieli po pravej strane cesty bola vybudovaná šesť triedna ZDŠ, ktorá sa začala užívať 1. septembra 1977 a užíva sa dodnes. V kaštieli na pravej strane a v škole pri hlavnej ceste je osobitná škola pre Rómov. Vo Svinej bol založený spolok katolíckej mládeže. Spolok viedol tunajší farár Jozef Dobranský. Mládež mávala každé nedeľné popoludnie prednášky na rôzne témy. K výročiam a sviatkom usporadúvali akadémie. Napr. spomienkové oslavy pri výročiach prvého prezidenta T. G. Masaryka alebo dňa matiek. Program na akadémie organizovali tunajší učitelia, manželia Tabišovci, a dekan Dobranský.
Udalosti v Československu a vlastne aj v celej Európe sa odrazili aj v živote obyvateľov obce Svinia. V dedine bola 23. septembra 1938 vyhlásená mobilizácia a muži narukovali k svojim útvarom. V roku 1938 bola na Slovensku vyhlásená autonómia. Všetky politické strany sa zjednotili v HSĽS. Jedinou vojenskou mocou sa stal polovojenský zbor HSĽS- Hlinková garda. Na Slovensku začali vznikať miestne oblastné veliteľstva Hlinkovej gardy. 8. januára 1939 vznikla vo Svinej Hlinková garda. Prihlásilo sa do nej päťdesiat členov. Za veliteľa bol menovaný Bartolomej Olejár. Občania Svinej cítili blížiaci sa vojnový konflikt. Po vypuknutí Nemecko- poľskej vojny v roku 1939 prechádzali nemecké vojenské jednotky okolo dediny. Niekoľkokrát boli vo Svinej aj ubytované. Podľa starších obyvateľov našej obce sa nemeckí vojaci správali veľmi slušne a nikomu neubližovali. Boli tu aj počas vianočných sviatkov. Videli, že miestni občania nemajú veľmi šťastné sviatky a preto rodinám s malými deťmi dali množstvo darčekov. Muži s vojenskou povinnosťou museli narukovať do slovenskej armády, ktorá bojovala proti Poľsku a neskôr proti Sovietskemu zväzu. V roku 1941 nastali problémy so zásobovaním obce základnými potravinami. Obmedzený bol predaj mäsa, zemiakov… Dňa 24. decembra 1944 vzali Nemci na zákopové práce dvadsaťštyri, šestnásť až osemnásťročných chlapcov. Vrátili sa v apríli po skončení vojny v roku 1945. V období národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku sa k partizánskym jednotkám nepridal skoro ani jeden občan zo Svinej. Bolo to len zopár obyvateľov z dediny ( Ondrej Kollár, Jozef Knut, Jozef Koľšovský, Štefan Karabiňoš…). Po potlačení Slovenského národného povstania bol títo ľudia zajatí a dostali sa do koncentračných táborov. Po skončení vojny sa šťastne vrátili všetci domov.
Posledné nemecké jednotky opustili Sviniu 19. januára 1945.
Posledný odchádzajúci Nemci ráno 20. januára 1945 nechali vyhodiť do vzduchu most na ceste. V ten istý deň bola obec jednotkami Sovietskej armády oslobodená.
Po oslobodení, troch tunajších občanov zajalo sovietske vojsko. Týchto troch ľudí odviezli do gulagu- pracovného tábora v ZSSR. Boli to Anton Gáll, Andrej Sedlák a správca tunajšej školy Viktor Tabiš. Len dvaja z nich, Gáll a Tabiš, sa vrátili z gulagu domov. Andrej Sedlák väzenie neprežil. Správu obce prevzal po ukončení 2. svetovej vojny Miestny národný výbor. Jeho predsedom sa stal Jozef Kováč. Organizácia KS a Miestny národný výbor začali riešiť rozdelenie pôdy a majetku bývalého vlastníka Jozefa Szinyei- Merše. V kaštieli na pravej strane, ktorý slúžil ako letné sídlo Meršeovcov, sa zriadil obchod a materská škola. Kaštieľ na ľavej strane obsadili rodiny bývalých želiarov a podželiarov. Okolie okolo kaštieľa na pravej strane bolo krásne. Veľa ihličnatých a listnatých stromov, kríkov a kvetov. Tento celý park bol rozparcelovaný na stavebné pozemky pre želiarov a podželiarov. Vyrúbali sa tu všetky stromy a vznikli tak stavebné pozemky, na ktoré boli tieto rodiny odkázané. Po pôvodných vlastníkoch získali aj polia. Nábytok z kaštieľa, obrazy, knihy, všetko bolo zničené. Niektoré veci sa zachovali a zobrali si ich želiarske rodiny. V kaštieli žili až do roku 1970, kedy boli postavené bytovky. V obci bolo postavených zopár domov s viacerými vchodmi, v ktorých tiež bývali želiarske rodiny. V roku 1950 bol vo Svinej zrušený notársky úrad. Všetky povinnosti notárskeho úradu prevzal miestny národný výbor Svinej. V dedine sa založilo zdravotnícke centrum v roku 1954. Od tohto roku sa v obci začali zakladať rôzne spoločenské organizácie- Zväz slovenskej mládeže, Zväz slovenských žien, pobočka Československého Červeného kríža… Začiatkom 50. rokov sa založilo Jednotné roľnícke družstvo. Do dediny prichádzali rôzny ľudia, kompetentný vysvetľovať výhody kolektívneho hospodárenia. Celá táto akcia bola veľmi neúspešná, pretože miestny roľníci sa jej bránili. No povinné dodávky poľnohospodárskych plodín si však plnili. V dedine bol vytvorený prípravný výbor, ktorého členmi boli Jozef Vaňo, Mária Borovcová, Viktor Tabiš, Ján Kundrát a pracovníci Miestneho národného výboru. JRD však nebolo založené. Jednotné roľnícke družstvo bolo založené až 21. januára 1959. Niektorí roľníci boli povinný vstúpiť do družstva. Prvý kombajn získalo JRD až v roku 1961. V obci bolo vybudované obchodné stredisko, čo zlepšilo kultúru a úroveň predaja. V roku 1965 bol vo Svinej zriadený obecný rozhlas. Verejný život sa sústreďoval najmä na kultúrnu a ideovo- politickú činnosť. Vznikali tu rôzne spolky pre mládež, športové, ovocinárske, záhradnícke a včelárske spolky. V dedine zohrala vedúcu úlohu miestna organizácia komunistickej strany. V roku 1968 bol za prvého tajomníka KSČ zvolený Alexander Dubček. Aj občania vo Svinej verili, že sa zlepší politická a hospodárska situácia, že prestane prenasledovanie veriacich a začne demokracia. 21. augusta 1968 bola ČSSR obsadená vojskami Varšavskej zmluvy. Sovietske vojská prechádzali tri dni a tri noci okolo dediny. Dedinčania netušili čo sa deje. Až neskôr boli informovaní, že spojenecké vojská nám prišli chrániť výdobytky socializmu.
Veľká vďaka patrí Ľudke Kundrátovej a Jozefovi Lopuchovskému za excelentné spracovanie histórie obce.
